090806:
Deň začal trochu nervózne a žiaľ trochu aj tak pokračoval celý deň. Veď počúvajte:
ráno som si do auta naložil velikánsky ruksak, ktorý vážil 32 kg, okrem toho ďalší batoh, ktorý som mal pripravený na príručné veci do lietadla. Na zadnú kapotu auta som pripevnil bicykel, všetko v pohode. Vyrazil som z domu bolo niečo po pól ôsmej - celkom dobrý čas na to, že lietadlo mi letí o 10.30 z Viedne. Autá predo mnou sa len vliekli, samé veľké autá a traktory zdržiavali premávku a ja som trochu stratil čas. Prechádzal som hranice okolo pol deviatej. O deviatej som už bol na letisku. Po troch neúspešných pokusoch som konečne našiel tú správnu garáž na zaparkovanie auta, ktoré má Juro vyzdvihnúť večer a zobrať ho domov. Celé to trvalo trochu dlho a na letiskovú kontrolu som prišiel o pol desiatej. Samozrejme si ma viete predstaviť - veľký batoh na chrbte, malý batoh v jednej ruke, bicykel som tlačil druhou rukou - vidieť ma takto, no hotové nešťastie! Veď ja takto ďaleko nedôjdem! Pri "checking" bez problémov, len s tým, že ruksak spolu s bicyklom je treba podať tam, kde sú nadrozmerné batožiny. Pani ešte zdôraznila, aby som sa nebál, že batožina pekne priletí až do Alty, budem v pohode. Pretrepal som veci o tých 30 metrov ďalej. Pri kontrole batohu sa vyskytol prvý problém - otvorte batoh - je tam plynová bomba. No horor! To mám otvoriť batoh, ktorý som uzatvoril ani neviem ako - plný a ťažký? A na potvoru tú sprostú bombu som vložil na samý spodok ruksaku! No nedá sa nič robiť, začal som rozšnurovať batoh, otvoril som ho, povykladal všetky veci a konečne som tú sprostú bombu našiel. Pravdu mala naša Katka, aby som to nebral, lebo röntgenujú batožiny. Pani s milým úsmevom mi bombu vzala a ja som prišiel o 270 korún. Po desiatich minútach sa mi podarilo natlačiť veci späť do batohu, ale akosi miesta bolo menej. Tlačil som do neho, tlačil, až som vrchný obal roztrhol. No sranda - úplne nový batoh! Pri tomto úkone som stratil veľa drahocenného času. Na potvoru som sa potom ešte zdržal na káve, ktorú som aj tak nedopil, lebo čas súril. Potil som sa ako kôň a bol som nahnevaný. Prišiel som na osobnú kontrolu. Podarilo sa mi pani presvedčiť, že notbook v batohu je úplne na spodku a nie je možné ho vybrať. Uverila mi a bolo to v poriadku. Avšak v poriadku nebolo to, že v ruke som mal pekne zabalené udice.
-Toto je čo?
-Udice.
-A koľko tam budete?
-Ja idem na ryby a budem tam dva týždeň.
-No ale toto sa do lietadla nedá zobrať, musí to tu zostať!
-No nemyslíte vážne?
-Žiaľ, také sú predpisy.
-Do riti! A čo teraz?
-Bežte na "checking" - máte ešte desať minút do odletu, snáď to stihnete.
Aj som veru utekal, bol som spotený už ako dva kone, požiadal som pani, aby mi to pripojili k batožinám.
-Ale lietadlo je už uzatvorené!
-No ja som to vedel, tak s tým niečo urobte.
Pani vypísala lístok a povedala, že pani z gatu mi to dá do lietadla.
Utekal som späť, znovu kontrola osobná aj batožiny. A pani, že to nemôže ísť do lietadla. Tak som poprosil pani od kontroly lístkov, aby to prebrala. S neochotou mi to urobila a ja som sa už mohol ochladzovať v autobuse, ktorý nás viezol k lietadlu.
V lietadle pohoda, ako vždy som na chvíľu zaspal.
Na letisku v Oslo som mal relatívne dosť času, kúpil som si pripojenie na internet a vybavil som nejaké veci do roboty. Z international som musel prejsť do domestic a tam bola tiež kontrola. Tu mi už nič nepomohlo, počítač musel isť na kontrolu samostatne, vybral som ho a už som ho tam ani nevracal. Náhodou som prechádzal pri východe, kde sú pásy na na batožiny a skoro som omdlel - na páse vidím moje udice.
To čo má byť? Preboha, veď to má ísť do Alty a leží to tu už viac ako dve hodiny. Idem sa pozrieť okolo a neverím vlastným očiam - môj ťažký batoh je tam tiež. Kde mám bicykel? Idem sa spýtať nejakého típeka čo to má znamenať.
To je normálne, my nie sme súčasťou európskej únie. Ak vám to povedali vo Viedni, no u nás je to inak.
-Do prdele!!! A čo ja s tým teraz mám robiť?
-A kde mám bicykel?
-No ten máte hen tam asi 100 metrov odtiaľto.
Do riti aj takýmito službami. Najprv som sa rozčúlil, ale po chvíľke som si povedal, že to nemá zmysel. Tak som si veľký batoh dal na chrbát, malý do jednej ruky počítať v kabele na riadi tká bicykla, v druhej ruke udice a tlačil som bicykel na kontrolu. Keď som tam prišiel, tam ma pani odviedla inde. Tam mi povedali, že to mám dať na oddelenie nadrozmerných batožín, ktoré ale bolo tam, odkiaľ som práve prišiel. Aspoň som si zacvičil. Dal som tam všetko, aj malý ruksak a do lietadla som išiel len s foťákom a počítačom. Bolo to celkom pohodlné. Keď sme vystúpili v Alte, bolo veľmi pekne, vôbec nie zima. Slnko svietilo a krajina sa mi páčila - aj z lietadla aj z letiska.
Vidíte, že nejdem bicyklom....
Keď som zbadal tú moju kopu batožín, pomyslel som si, že som ako taký japonský cestovateľ - oni majú toľko vecí. Išiel som nájsť nejaké možnosti na prepravu do kempu, aj som uvažoval o požičaní auta, ale odradila ma cena 700 nórskych korún na deň. Na šťastie nebol problém s taxíkom. Naložili sme moje big batohy a po pár minútach som bol v kempe - stálo to len 83 NOK. Bolo to pohodlné.
Krajina pred pristátím pri Alta...
Zaplatil som za kemping predbežne na jeden týždeň, prekvapilo ma, že na deň je to len 50 NOK. Postavil som si stan hneď pri takom stolíku s s lavicami, aby som si tam mohol pracovať a variť si tam. Veď kto je bližšie, ten bude mať prednostné právo používať. Ale nie je to problém, lebo sú tu len tri stany. Takže celkom rodinné prostredie. Vybalil som si veci a hneď som išiel na prvé nákupy a rekognoskáciu terénu. Teraz som si uvedomil, ako dobre som urobil, že som si zobral bicykel. Je to komfort. Urobil som viac ako desať kilometrov a do malého batohu som nakúpil bombu, kopu potravín, lebo som to chcel mať v stane. Olivový olej, kyslé mlieko, cibuľa, vajcia, syr, chlieb, salám, čaj, kávu a podobne. Mal som plný batoh.
Po príchode som to celé vybalil, nafúkal som nafukovačku, dal som dobíjať počítač. Medzitým som si uvaril čaj a píšem tieto riadky.
Deň síce začal nervózne, ale teraz je všetko O.K. som rád, že som tu. Zajtra skúsim ísť loviť ryby na mólo. Videl som ich tu niekoľko. Bude to zaujímavé. Je to pri ústí rieky Altariver, teraz večer bol odliv, takže ráno to môže byť paráda. A potešilo ma aj to, že tu je veľmi veľa húb. Už sa teším na tú praženicu.
A teraz sa idem umyť a idem spať. Veď je už pol dvanástej - síce je ešte super svetlo - vidím zapadajúce slnko - no romantika. Teda až na tých pár (teda 2) komárov...
Tak zajtra, čau!!!
100806
Len veľmi krátko, lebo nemám čas, dopíšem to podstatne obšírnejšie večer. Takže teraz len pár záberov z mojej prvej super rybačky a prípravy rýb. Chutili super. Ujazdil som už 46 kilometrov, takže naberám aj dobrú kondičku, len dnes (110806) pociťujem malú krízu. Začínajúci cyklisti vedia o čom píšem.... ťažko sa potom sedí, teda po bicyklovaní... ale zajtra by to mohlo byť lepšie.
Takto vyzerá Alta od oceánu - je silný odliv. Na to móle som chytal...
Moja prvá ryba - je dosť veľká, nie - je to bežná treska, ktorá dorastá aj do 20 kg veľkosti, táto má len asi pol kila...
Hrozné, čo? Aj ja som sa zľakol. Po odfotení som mu šliapol na hlavu, vytrhol háčik a odkopol som ju späť do vody. Domáci hovoria, je jedovatá... však aj vyzerá...
No a toto je moja prvý rybací obed. Vyzerá to super. Aj u vás to tak vonia ako u mňa? Už neviem vydržať, slinky sa mi zbiehajú. Tie menšie sú chutnejšie. Na budúce budem brať len tieto. Majú len jemné kosti a je to veľmi dobrá ryba - nórska treska, čo vyzerá ako losos...
Ostatné až keď to večer napíšem.
